Od mnohých známych rečníkov, ktorí, napriek ťažkostiam a problémom, s ktorými sa boria, ako každý z nás, vedú dnes spokojný a vyrovnaný život, medzi ktorých patrí aj Adela Vinczeová, som pochytila mnoho mouder. Ovšem to najpodstatnejšie sa zakaždým točilo okolo myšlienky: Zostať verná sama sebe. Za každých okolností, či podmienok. Za COVIDu, počas rozchodu, za máminej smrteľnej nemoci, manželských nezhod, rozhádanosti s najbližšími. Emócie vedia občas človekom poriadne zamávať, no nakoniec sa z toho aj tak musí vylízať len sama. A napriek všetkému, čo z múdrych príručiek človek absorbuje, keď sa mu to, o čom číta, v živote reálne deje, všetko je inak. Ale to určite mnohí poznáte. 

 

Zostať verná sama sebe v niektorých momentoch može znamenať ryť sa v minulosti, hrabať sa v starých zraneniach a sklamaniach, zamilovaniach a rozchodoch... Pretože to, čo sa nám deje dnes, napriek zmene miesta je v mnohom to samé, čo sa nám dialo doteď. Pred sebou samou neutečiame. Vždy to budeme len my, samozrejme bohatší o skúsenosti, ale podstata ostáva stejná. A i keď sú dni, kedy sa vymotať zo zacyklenia sa v depresii je nemožné, i tie majú svoj koniec. Prežiť si to bez masiek, nie je sranda, a človeka to vie dostať do kolien. Ovšem, když vidí cieľ, dokáže to nevzdať, i keď má k tomu tisíc dôvodov. Chybovať a padať, to sa deje každému, i keď o mnohých chybách a pádoch druhých ani len netušíme. Ovšem, dôležité je po páde sa zvednout a pokračovat v ceste ďalej. Vrátiť sa naspäť do toho, čo nám robilo radosť. Či už je to jazda na kole, hra na klavír, čítanie psychologickej literatúry, robenie zápiskov... Nemusíme to robiť perfektne, hlavné je, vrátiť sa do života, do toho, čo sme mali radi, pretože to je to, čo máme radi i dnes, len sme na to medzičasom úplne zabudli.

 

Dobre sa vydať, dobre bývať, mať prácu, čo človeka baví a napĺňa... ten základ ide zvládnuť, ovšem, s vernosťou sama sebe, což môže občas viesť k nečakaným zmenám. Čo si človek predsavzal v 20, nemusí byť zcela aktuálne i dnes, s tým sa ale počítá. A aj napriek tomu, že máma by řekla:  „Aj ja som bola celý život učiteľka, a kde čo som tam musela ustáť." moje riešenie životných otázok bude odlišné. Pevne verím, že model, ktorý u nej fungoval, mohol byť dobrý, čo dobrý, ten najlepší, ale pre ňu. A napriek tomu, že boli dni, keď som jej mnohé chyby vyčítala, dnes chápem, že ona to inak urobiť nedokázala. To ja som bola tá, ktorá musela nájsť svoju cestu a nebáť sa vykročiť po nej. 

 

Prší, nebo zalieva suchú zem, pretože vie, že to potrebuje. Prirodzené zákony v živote fungujú vždy správne. Zem, príroda vie, že každý nedostatok potrebuje niečim doplniť. Komplementarita funguje. Pokiaľ by sme sa mali učiť len pozorovaním prírody, boli by z nás tí najchytrejší mistri. Prirodzené nastavenie zákonov v prírode je totiž tým najdokonalejším fungujúcim systémom, ktorého princípy sa síce môžeme snažiť napodobniť, no to najviac je, keď s ňou budeme žiť v súznení. Nie je náhoda, že človek nachádza samého seba práve v kontakte s ňou. Ticho, kľud, samota a poriadok, ktorý v prírode funguje, harmonizuje vnútorný svet a navracia človeka k zvnútorneniu. Nie je to návrat k poslušnosti pravidlám, ktoré nastavil cudzí systém. Je to návrat k vlastnému spôsobu bytia, k sebe samej. A aj keď prinesie mnohé zmeny, je pre nás v konečnom dôsledku pozitívnejší než konštantné zotrvávanie v rozjetom vlaku, ktorý však nejde naším smerom. 

 

Chyba je súčasť systému. Bez nej sa neide hýbať vpred. Pokiaľ sa tam človek zasekne, zomrel, v lepšom prípade len prežíva. Ovšem život je potrebné žiť! A to lze jen naplno. Tak ať každý den stojí za to!