Spolu nebo od sebe?

článok Moniky Ostrovskej o misijnej činnosti laikov v katolíckej cirkvi na Slovensku /9.3.2023/:

Spoločenstvo Rieka Života

Úspech misijnej činnosti sa skrýva v spolupráci medzi rehoľníkmi a laikmi

O jednom z najstarších laických spoločenstiev na Slovensku rozprávajú Bohuš Živčák a páter Michal Zamkovský.

Spoločenstvo Rieka Života na misiách v Starej Ľubovni. Foto: archív Rieky Života

Pápeži posledných desaťročí čoraz viac zdôrazňujú dôležitosť zapojenia laikov do života cirkvi. Laické spoločenstvá dnes dotvárajú obraz cirkvi vo všetkých kútoch Slovenska a majú naň nezanedbateľný vplyv. Jedným z najstarších spoločenstiev, ktoré je výnimočné misijným rozmerom a spoluprácou so zasvätenými, je Rieka Života z Podolínca.

Bohuš Živčák, jeden z lídrov spoločenstva, hovorí pre Svet kresťanstva, že ako dieťa vyrastal v praktizujúcej katolíckej rodine, miništroval, spieval v spevokole. „Keď som začal dospievať, tak som sa pomaly strácal, lebo ako pubertiak som mal veľa iných ponúk od kamarátov,“ začína svoje svedectvo otec štyroch detí.

Plač pod krížom

Keď mal trinásť rokov, zastavil ho mladý muž na bicykli a pozval ho na stretko. Bol to tajný kňaz Michal Zamkovský, ktorý v čase hlbokej totality pracoval v továrni a venoval sa mládeži a rodinám v rámci hnutia Svetlo – Život, ktoré sa na Slovensko rozšírilo z Poľska.

„To bolo pre mňa zlomové. V tom momente som neprežil obrátenie, ale už len vedomie, že o mňa niekto zakopol a napojil ma na skupinu mladých, kde sa riešil duchovný život, ma udržalo,“ pokračuje Živčák.

Ako syn horára vyrástol v lese a k prírode mal blízky vzťah. Preto keď dostal pozvanie na tajné duchovné cvičenia v lesoch východného Slovenska, neváhal a zažil tam prvý Boží dotyk.

„Mal som asi šestnásť rokov. Bolo to v noci uprostred lesa na konci krížovej cesty pod obrovským krížom. Ležal a plakal som tam asi dve hodiny a Boh mi rozprával o mojom živote a o tom, čo sa stalo na kríži. Starý jezuita, ktorý bol s nami, nedával tomuto citovému zážitku dlhú budúcnosť. No z tohto stretnutia som sa už nikdy nespamätal,“ vyznáva Živčák.

„Stretávať sa bolo riskantné, vtedy bolo všetko zakázané a strážené, no na druhej strane mali sme šťastie, že sme žili blízko hraníc s Poľskom. To, čo sa dialo v rámci takzvaných oáz v Poľsku, bolo signifikantné pre celú Európu. Bolo to jedno z najsilnejších hnutí v tejto časti Európy a bolo len otázkou času, kedy to preskočí cez kopce k nám,“ vysvetľuje laický misionár.

Keď po páde režimu cirkev začala vychádzať z podzemia, páter Michal odhalil svoje rehoľné povolanie a po prvýkrát začal žiť komunitným spôsobom života v kláštore redemptoristov.

Redemptorista Michal Zamkovský počas modlitieb v prvú nedeľu v mesiaci v Podolínci. Foto: Postoj/Pavol Rábara

„Prišlo to ako blesk z jasného neba, zo dňa na deň som sa ocitol vo veľkom kláštore v Podolínci. Na jednej strane to bola veľká výhoda, lebo sme sa už nemuseli skrývať po šopách a chatách, mali sme k dispozícii priestory, ale na druhej strane tu už boli požiadavky rehoľného a pastoračného pôsobenia. Oprava kláštora, pravidelné modlitby, omše, spovedanie vyžadovali plné nasadenie. Rozbehnuté stretnutia a vzťahy s mnohými laikmi som však nechcel hodiť cez palubu. Stále som vnímal, že môžeme ísť ďalej spolu a pomáhať si navzájom,“ spomína páter Michal.

Ako hovorí Bohuš Živčák, v tom čase uvažoval o kňazskom povolaní, no napokon mu istý kňaz odporučil oženiť sa. Toto rozhodnutie najskôr vyzeralo ako koniec jeho pôsobenia v cirkvi. „Alena bola moja suseda. Obaja sme vedeli, že chceme naplno venovať svoj život Bohu. Vtedy neexistovalo miesto v cirkvi pre laika, jediná cesta bola rehoľný život alebo kňazstvo, obaja sme nad tým uvažovali. Vyzeralo to tak, že si nevieme nájsť miesto a obaja sme mali byť niekde inde, ale my sme vedeli, že chceme slúžiť Bohu spolu – takto sme to robili roky,“ opisuje Živčák.

„Ak by sme sa na cirkev pozreli cez biznismodel, tak my sa spoliehame na to, že necelé dve percentá firmy, ktoré tvorí duchovenstvo, budú pracovať tak, že celá cirkev firma bude životaschopná a prosperujúca. To je nezmysel. Nebude to fungovať, keď 98 percent ostane pasívnych.“
Bohuš Živčák

Až keď sa postupne na Slovensku udomácnili myšlienky Druhého vatikánskeho koncilu, pochopil, že túžba patriť Bohu naplno a napĺňať svoj príbeh v manželstve nestoja v protiklade, ale naopak.

Po svadbe si však začal uvedomovať, že pokračovať v rozbehnutej práci s mládežou popri manželstve a zamestnaní bude náročné. Preto si ho páter Michal spolu s ďalšími laikmi zobral do kláštora na výpomoc, vďaka čomu mohli pokračovať vo vzťahoch i v spolupráci na misiách.

„Bola to vec vzťahu, ja som vtedy robil v nemocnici ošetrovateľa. Debatovali sme, ako ďalej v práci s mládežou. Michal povedal, že vidí zmysel, aby sme pokračovali v tom, čo sme začali, len nevie, z čoho budeme žiť. Alena začala pracovať ako učiteľka, tak sme zariskovali a dohodli sa, že budeme žiť z jedného platu a ja budem v kláštore robiť, čo bude potrebné,“ spomína Živčák, ktorý napokon pracuje ako laik v cirkvi už viac ako tridsať rokov.

Laici v kláštore

Pôvodne začínali s jednoduchými prácami pri oprave kláštora a postupne sa pridávali misie a programy s mladými. Ako hovorí, neboli klasickými zamestnancami, správcami budov, ale pôvodným zámerom bolo, aby boli partnermi na misiách redemptoristov. „Vtedy sme boli braní ako nechcené dieťa, pozostatok činnosti otca Michala za totality. Čakali, že sa tento pozostatok nejako usporiada alebo postupne odumrie,“ konštatuje Živčák.

Redemptorista Michal Zamkovský dodáva, že sa v tejto situácii cítil ako sám vojak v poli a dochádzalo aj ku konfrontáciám s nadriadenými. „Môj predstavený mi hovoril: ‚Ty si rehoľník, máš žiť v kláštore a laici majú svoje miesto vo svete, tam nech hľadajú svoje uplatnenie.‘ Neskôr som na pokyn provinciála v roku 1993 odišiel do Poľska, aby som absolvoval prípravu na misie. V Podolínci zatiaľ nový predstavený vyhodil laikov z kláštora,“ opisuje Zamkovský.

Ilustračné foto z modlitieb v Prešove. Foto: archív Rieky Života

Po návrate z Poľska začal páter robiť misie a znovu angažovať laických misionárov. Vďaka nemu sa laici dostali na evanjelizačné školy do Poľska a približne v roku 1995 založili spoločenstvo Rieka Života.

„Tým, že naše misie boli naozaj požehnané, tak sa ‚trpelo‘ aj pôsobenie laikov a ich aktivity vo zvelebení. Jeden kňaz mi povedal: ‚Michal, keby ste nerobili misie tak, ako ich robíte, už dávno by bol kláštor v Podolínci utlmený.‘ A ja som si bol toho vedomý,“ priznáva páter Michal, ktorý pôsobí aj ako misionár milosrdenstva.

V neľahkej situácii, keď sa závery Druhého vatikánskeho koncilu ešte len dostávali do povedomia slovenskej cirkvi, ho k spolupráci s laikmi povzbudzovali slová pápežov a bral si príklad aj od zakladateľa rehole redemptoristov.

„Posilňovali ma vyjadrenia pápežov, ktorí vyzývali prebudiť ‚spiaceho obra‘, teda laikov v cirkvi. Posilňovali ma výzvy v našej reholi, kde sa v oficiálnych dokumentoch takisto zdôrazňovala spolupráca s laikmi. Posilňoval ma príklad nášho zakladateľa svätého Alfonza, ktorý nechával jedno krídlo v kláštore pre laikov, aby mal spolupracovníkov. A posilňovala ma skúsenosť misijnej práce, ktorá sa nedala robiť bez aktívnej pomoci laikov,“ hovorí.

Líder v chválovej tvorbe

Pre novovznikajúce spoločenstvo Rieka Života bolo podstatným prelomom stretnutie s modlitbou zvelebenia na evanjelizačnej škole v zahraničí. Ako vysvetľuje Živčák, už od mladosti sa pohybovali v spevokoloch, no piesne, ktoré sa spievali na svätých omšiach, neboli príliš použiteľné pri tejto modlitbe.

„Dovtedy sme vyrastali na adoráciách, žalmoch, prosbách, ale cítili sme, že sa potrebujeme posunúť ďalej, no nevedeli sme kam. Na evanjelizačnej škole v Poľsku sme stretli ľudí, ktorí sa venovali zvelebeniu. To bol pre nás šok, pamätám si, že to bol najsilnejší moment z celej trojmesačnej školy,“ spomína.

Ich hudobné začiatky boli rozpačité, najskôr spievali na stretkách poľské piesne, neskôr začali tvoriť preklady. „Nevedeli sme, ako sa modliť, čo povedať. Uprostred týchto modlitieb sa objavil medzi nami Duch Svätý so svojimi darmi a prejavmi, ktoré sme sa dlho učili ukočírovať, a zisťovali sme, kde je ich miesto. Toto bol nový rozmer modlitby a bytia spolu.“

Spoločenstvo Rieka Života sa počas svojej takmer tridsaťročnej služby vo zvelebení stalo lídrom v chválovej tvorbe a prekladaní piesní na Slovensku. Dodnes ich piesne obľubujú rôzne generácie veriacich. Vydali sedem albumov, na ktorých je spolu stodvadsať piesní. Okrem toho vydali aj niekoľko DVD nosičov s rozhovormi so zahraničnými hudobníkmi a s vedúcimi chvál.

Do spoločenstva Rieka Života dnes patrí 63 dospelých členov a 70 detí. Podľa Živčáka je to kompaktná veľkosť, vďaka ktorej sa im darí udržiavať blízke vzťahy. Hlavnou charakteristikou a službou spoločenstva sú misie s redemptoristami, čo si vyžaduje veľa času a ochoty členov.

„Misie organizujeme minimálne jedenkrát do mesiaca. Misijný týždeň je nabitý aktivitami, cez pracovné dni sú to programy pre špeciálne skupiny – matky, otcovia, deti v školách. Ak je to mesto blízko, tak dochádzame autami, ak je ďalej, pár dní prespíme,“ hovorí Živčák.

Bohuš Živčák s manželkou Alenou. Foto: Postoj/Pavol Rábara

Ich služba sa rozšírila aj do zahraničia, minimálne päťkrát do roka cestujú na misijné výjazdy do zahraničia. „V podstate sme každé dva týždne niekde spoločne v službe. Už dvadsať rokov spolupracujeme s Litvou, vďaka čomu tam redemptoristi mohli rozšíriť svoje pôsobenie. Pravidelne navštevujeme Lotyšsko, Poľsko, chystáme sa na misie do Českej republiky. Boli sme v Zürichu, Bruseli, v Gente, v Dubline, Prahe, New Yorku či Vancouveri,“ vysvetľuje.

Okrem misií sa členovia, ktorí sú z okolia Podolínca, zapájajú vo svojich farnostiach, pripravujú birmovancov a podobne. Pre verejnosť pripravujú modlitby zvelebenia vždy v prvú nedeľu v mesiaci po svätej omši.

Dospelí členovia spoločenstva sa stretávajú na modlitbách v piatky a v sobotu sú stretnutia pre mládežnícku časť pod osemnásť rokov. Okrem toho sa stretávajú raz mesačne v menších skupinách, ktoré tvoria dve-tri rodiny, kňaz aj slobodní laici.

Skupiny sa po roku až dvoch obmieňajú, aby členovia rotovali a budovali si vzťahy aj s ostatnými. Celé spoločenstvo Rieka Života spolu s partnerským spoločenstvom Calvary z Bratislavy sa v lete stretáva na týždenných duchovným cvičeniach.

Misiám sa nikto nevyhne

Napriek tomu, že v spoločenstve majú za sebou takmer tridsaťročnú cestu, nikdy sa nezamýšľali, či sú spoločenstvom pre mladých alebo starších. Aj v mladšej vekovej kategórii je ich služba intenzívna. Pre mládež z celého Slovenska vo veku desať až dvadsať rokov v lete organizujú oázy a rôzne školy, kde sa premelie okolo 150 ľudí.

„S pátrom Michalom sme v spoločenstve najstarší, zvyšok sú štyridsiatnici. Máme veľkú skupinu v rokoch dvadsať až tridsať a teraz dorastajú ostatné vekové kategórie, spoločenstvo sa stále omladzuje. Keď príde pozvanie na misie, rozlišujeme, či do toho máme ísť. Ak áno, ideme kamkoľvek, ku hocijakej vekovej kategórii,“ dopĺňa.

Ten, kto by sa chcel pripojiť k spoločenstvu Rieka Života, musí prejsť ročným až dvojročným procesom rozlišovania. Ako hovorí Bohuš Živčák, nemajú kapacitu na to, aby medzi seba prijali človeka, ktorý prišiel z ulice alebo sa nedávno obrátil. Kandidát musí mať za sebou určitú cestu s Bohom a formáciu. Predtým než sa stane členom, spoločne s nimi rozlišuje, či má povolanie do misií a do spoločenstva.

„Predtým než niekoho prijmeme, musí to mať v sebe usporiadané a odkomunikované s Bohom. Keď to človek prežije vo vnútri, netreba ho tlačiť do vecí. Sme misijné spoločenstvo a tých povinností je príliš veľa na to, aby sme mali čas formovať úplne nového človeka a presviedčať ho, že toto je jeho povolanie a má priložiť ruku k dielu. Službu si delíme a každý člen má za ňu zodpovednosť, nikto sa misiám nevyhne.“

Podľa Živčáka to možno vytvára dojem, že je spoločenstvo uzavreté, ale robia to z pocitu zodpovednosti za ľudí, keďže nemajú priestor na základnú formáciu pri množstve služieb, ktoré vykonávajú.

To, že sa laici aktívne podieľajú na misiách, je na Slovensku stále raritou. Dlhoročný laický misionár sa čuduje, prečo je to tak aj po tridsiatich rokoch náboženskej slobody.

„Keď pred tridsiatimi rokmi vychádzala cirkev z podzemia, vtedy nebolo bežné nič z toho, čo je bežné dnes. Ale to je realita, ktorá sa netýka len Slovenska. Stále je raritou, že laici pracujú na plný úväzok pre cirkev, čo mi je ľúto, pretože by to mali byť už normálne veci,“ konštatuje.

Podľa neho sú veriaci zvyknutí na pasivitu a to hlavné, čo sa od nich v cirkvi očakáva, je, že prídu v nedeľu s rodinou do kostola. Ak sa niekto začne zaujímať a pýtať sa na niečo viac, prípadne zakladať spoločenstvo, už je nekomfortný.

„Pritom potreba je veľká, len chýba nejaká štruktúra, ako zapojiť laikov, aby sa cítili potrební a využití. Zvlášť muži sú v tomto smere úplne na okraji. Nikto muža laika v cirkvi nepotrebuje... Áno, kňazi majú svoju výnimočnú úlohu, pomazanie, poslanie, ale okrem toho je kopec vecí, ktoré sa dajú robiť.“

„Spoločenstvo ma chránilo a stále chráni v mojom kňazstve a posilňuje na misiách. Na mnohé miesta vo svete som sa dostal vďaka laikom a cez nich sa dostávam aj bližšie k Bohu.“
Michal Zamkovský, redemptorista

Zdanlivá nepotrebnosť laikov podľa Živčáka môže súvisieť aj s tým, že sa cirkev sústreďuje len na sviatostnú službu. „Ale ak sa komunita, farnosť otvorí pre službu mestu, obci, biednym, opusteným, vtedy môžu nastúpiť laici. Niekedy sú to nielen bezdomovci, ktorí sú opustení, ale aj mladí ľudia, ktorí nemajú ako tráviť čas a nikto o nich nezakopne. Je oveľa viac priestoru v cirkvi pre laikov, ako sa nám zdá,“ myslí si.

Podľa neho cirkev brzdí to, že nemá štruktúry na angažovanie prebudených laikov, nehovoriac o tom, že by vedela týchto ľudí, ktorí sú často aj kvalifikovaní štúdiom na teologických školách, zaplatiť.

„Ak by sme sa na cirkev pozreli cez biznismodel, tak my sa spoliehame na to, že necelé dve percentá firmy, ktoré tvorí duchovenstvo, budú pracovať tak, že celá cirkev firma bude životaschopná a prosperujúca. To je nezmysel. Nebude to fungovať, keď 98 percent ostane pasívnych,“ dodáva Živčák s tým, že „vedenie“ by malo premýšľať, ako ich vtiahnuť a zapojiť tak, aby im záležalo na tom, či firma prosperuje.

Každé spoločenstvo je darom

Laický misionár, ktorý cez pandémiu začal pracovať ako riaditeľ charitného Hospicu sv. Alžbety v Ľubici, potvrdzuje, že napriek dlhoročnému ovociu a misionárskej službe bolo ich spoločenstvo označované za sektu a vnímané s určitou opatrnosťou. Dnes je rešpektované hierarchiou a je súčasťou charizmatickej služby CHARIS.

Podľa neho sa s podobnými názormi stretávajú mnohé spoločenstvá, no pápeži a koncilové dokumenty vyzývajú na otvorenosť. „Spoločenstvá niekedy aj roky trpia tým, že ich nikto nechce, každý ich len kritizuje, ohundre, ale nikto sa nepríde pozrieť na stretko. Je to aj historická otázka, myslím si, že sme na Slovensku stále neprijali pokoncilový model, že farnosť je spoločenstvom spoločenstiev. Nikto si nevedel predstaviť, ako zrealizovať to, čo je písané v koncilových dokumentoch, ale keď Duch Svätý pohol cirkvou, zrazu začali vznikať rôzne hnutia. Každé s inou charizmou, iným darom,“ vysvetľuje.

Ilustračné foto z modlitieb v Podolínci. Foto: archív Rieky Života

Na otázku, prečo farnosti potrebujú spoločenstvá, odpovedá, že dopĺňajú jej administratívnu činnosť a pomáhajú vytvoriť rodinné prostredie, v ktorom sa aj nový človek môže cítiť prijatý.

„Ak príde nový človek len v nedeľu na svätú omšu, kde si ho nikto nevšimne, po dvoch rokoch si povie, že je to vlastne jedno, či tam chodí alebo nie. Ak chápeme spoločenstvo ako bunku v rámci farnosti, členov to núti rozvíjať vzťahy. Dávajú si pocítiť, že sa za seba modlia, stoja pri sebe. Spoločenstvo dopĺňa štruktúru farnosti. Zvlášť mladí ľudia sú citliví, ako sú vnímaní, prijímaní. Spoločenstvo je dar, ktorý by farnosti nemali odmietať,“ dopĺňa.

Ako každý živý organizmus, aj spoločenstvo Rieka Života prechádza rôznymi etapami života a prirodzene urobí veľa chýb, hodnotí na záver páter Michal Zamkovský. „Nemali sa od koho učiť, pretože spoločenstvá rehoľníkov a laikov na Slovensku vtedy neexistovali. Dnes vďaka Bohu spoločenstvá rastú ako huby po daždi a to je budúcnosť. Dnes už vieme, že nechceme laikov pretvárať na rehoľníkov, lebo oni majú špecifické miesto vo svete. Rešpektujeme svoju odlišnosť a tá nás obohacuje.“

Aj v samotnej reholi redemptoristov je spolupráca s laikmi na Slovensku podľa pátra Michala ukazovaná ako príklad pre všetky provincie sveta. Za spoločenstvo laikov aj rehoľnú rodinu je vďačný, pretože vďaka nim sa rozvíjala aj jeho viera.

„Ťažko mi vymenovať všetky dary, ktoré som získal cez spoločenstvo, lebo každý človek v ňom je pre mňa darom. Spoločenstvo ma chránilo a stále chráni v mojom kňazstve a posilňuje na misiách. Na mnohé miesta vo svete som sa dostal vďaka laikom a cez nich sa dostávam aj bližšie k Bohu. Hoci nežijem vo svete, cez nich s ním zostávam prepojený a môžem mu lepšie rozumieť,“ dopĺňa známy ľudový misionár.

Autori použitých fotografií z archívu spoločenstva Rieka Života: Anna Opinová, Michal Petrilák, Marián Ksiažek

In: https://svetkrestanstva.postoj.sk/125970/uspech-misijnej-cinnosti-sa-skryva-v-spolupraci-medzi-reholnikmi-a-laikmi
 

Postoj je rešpektovaná alternatíva k liberálnym médiám mainstreamu. Zastávame konzervatívne názory vo verejnej debate na celom Slovensku. Pomôžte nám v našej spoločnej vízii. My sme tu pre vás, potrebujeme ale vašu pomoc. Je to fér.

Pridajte sa, prosím, teraz medzi našich podporovateľov.