Velikáni slovenských národných dejín, medzi ktorých môžme rozhodne zaradiť aj osobnosť Pavla Országha Hviezdoslava, sú nepostrádateľnými článkami skladačky národnej histórie, ktorí si v svojich osobných životoch prešli nejedným vnútorným bojom a zápasom. Inak to nebolo ani u Hviezdoslava. Tento velikán zmietaný medzi dvoma národnosťami, dvoma kultúrnymi bohatstvami, i keď mnohdy balancujúc, dozrieva vo vlastnenecky cítiacu osobnosť, vzor čistej duše, z pera ktorého vzišli jedny z najzvukomalebnejších veršov slovenskej poézie. 

Obyčajný sedliacky voz priváža v roku 1866 slovenského študenta Pavla Országha z Oravy do slávneho kežmerského lýcea. Tu, v Kežmarku, sa začína nevšedný príbeh chudobného oravského chlapca, z ktorého neskôr vyrástol najväčší slovenský básnik - Pavol Országh Hviezdoslav. Sme svedkami Pavlových prvých básnických pokusov, písaných ponajprv v maďarčine, a prežívame veľký duševný zápas mladučkého Pavla Országha medzi dvoma národnými kultúrami. Z nadšeného obdivovateľa vtedajšieho maďarstva, milovníka Petofiho veršov, mení sa študent Országh postupne na človeka, ktorý pre seba znovu objaví krásu rodnej reči a odhodláva sa po slovensky vyspievať najjemnejšie túžby svojho ľudu i vlastného vnútra. Román Nory Baráthovej - Študent by sme mohli nazvať knihou o prebudení nevšedného talentu v rokoch mladosti. Nastavuje zrkadlo našim národným dejinám a dozrievaniu osobnosti veľkého slovenského básnika - Pavla Országha Hviezdoslava. 

 

Pavol Országh sa prekvapene zastavil pred lýceom. Je to možné? Keď odchádzali študenti na letné vakácie, bolo druhé poschodie budovy nedokončené, neomietnuté, pracovalo sa na streche... a teraz sa tu vypína pyšná biela dvojposchodová budova, nad vstupom je rakúska orlica s latinským poďakovaním panovníčke Márii Terézii, že dovolila školu postaviť. Na druhom poschodí je druhý latinský nápis. Pavol nerozumie všetkým slovám, ale vie, že pán direktor bude učiť latinčinu. Pavol za ten minulý rok štúdií pochopil, že lýceum je srdcovou záležitosťou všetkých kežmarských obyvateľov. A nielen lýceum, ale aj vedľa stojaci drevený kostolík, ktorý zvonka vyzerá ako velikánska stodola a vo vnútri je plný krásnych sôch a maľovaných obrazov. Počas slávnostných bohoslužieb si Pavol obzerá maľované výjavy, okrúhle okná - pamiatka po švédskych námorníkoch, ktorí pomáhali kostol stavať. Dokonca aj klince sú tu drevené. Pod kostolom sú hrobky a vraj aj tajná chodba.

V tomto meste je všeličo tajuplné. Aj starý, na necelú míľu vzdialený hrad. Kdesi pod ním v tajných chodbách sú poklady hradných pánov, ktorí museli z Kežmarku zutekať. Pavol sa usmeje. Raz videl, ako vojaci, ktorí majú v hrade kasárne, viedli neznámeho chlapa. V noci vraj začal kopať pri hrade...

Aj Pavlov strýko bol posadnutý pokladmi, mal doma akúsi starú tajomnú knihu, zemský kľúč, a podľa nej chcel nájsť poklady. Raz ho v horách takmer zavalilo. Keby už nebol na onom svete, Pavol by bol presvedčený, že v Kežmarku kopal strýko Ján. Čomu len všetkému ľudia veria!

Kým Pavol postával pred školou a obzeral sa, predbehol ho kŕdeľ študentov. Teraz bude musieť stáť v dlhom rade, stískať vysvedčenie z minulého roku, vo vrecku ho bude ohrievať forint na zápisné... a to všetko sa zomelie za pár minút.....

                                                                   ***

Gizelu prestal zaujímať sprievod kováčov. Zaujala ju Pavlova reč. Ten sa má... prečo ona nie je obyčajným sedliackym dievčaťom? Doma jej bránia samej vyjsť na ulicu: mohla by sa dať do reči so študentom alebo vojakom. Čo by ľudia povedali?

- Poďte, - povie Pavlovi, - vrátime sa. Budete mi ešte rozprávať o vašich cestách?

- Rád, kišasonka, - zapáli sa Pavol ešte väčšmi.

Keby mohol predĺžiť túto krátku cestu na stomíľovú! Nie je mu zima, naopak, cíti sa ako v ohni. Ide s Gizelou... už vidí aj nejakých študentov, jeden šťuchá do druhého... Albert sa kdesi stratil. Ale takto je to lepšie.

Vojdú do domu

- Prepánakráľa! - zalomí rukami pani Demiányová.

- Prečo si sa lepšie neobliekla? - hreší Gizelu. - Mladý pán Pavol prechladne.

- Kistihand, gnädige Frau, - poponáhľa sa Pavol. - Naozaj mi nie je zima.

- Poďte dnu obaja, dám vám horúci čaj... a máme aj fašiangové šišky.

Pred Pavlom sa objaví velikánsky tanier rozvoniavajúcich guľatých koláčikov.

Blažene sa usmieva: je to jedna z jeho najšťastnejších chvíľ...

Pavol si pritláčal rozpálenú tvár na chladné mreže okna. Rozpaľovalo ho nielen horúce víno, ktorým sa končila šišková hostina, ale aj nedávny obraz. Pozrel na tmavé nebo, či sa mu aj tam neukáže obraz dievčaťa. Nebolo však tmavé. Žiarili na ňom hviezdy.

Hlboká noc. Ktože ju premeria? Premeria ju hviezda, čo dochodí k môjmu oku; premeria ju moje oko, čo dochodí k tamtej hviezde...

 

Čože mi je, kto uhádne, hviezdy, z vás?

Veru vy neuhádnete ani raz:

čo by každá jednu odpoveď dala, ešte hádka moja sladká

len by hádkou - tajomnosťou ostala.

 

Nuž poviem vám: mám ja jednu devicu,

jednu jar má ona na každom lícu. 

A ako vy všetky v blesku bohaté:

toľko vpletla v očí svetla,

v jej dvoch očiach jedno nebe hviezdnaté...

 

Ticho. Nekonečné ticho. Vo vzduchu visí jar. Krátke fašiangy, krátka zima. Snehov niet, topia sa aj z vrchov, len vody rieky stúpajú. A hore tróni nekonečná krása hviezd.

In: Baráthová, N.: Študent. Mladé roky P.O.Hviezdoslava. Mladé letá. 1991