(...zopár rád zo života pre -násť ročných...) 

Sny, každý z nás ich má alebo aspoň kedysi mal. Ako deti si mnohokrát vytvoríme fixné ideje, formované prvými vnemami, získavame určité kultúrno-spoločenské nastavenie, v rámci ktorého si budujeme sieť očakávaní, ktoré nás pak sprevádzajú celým životom. Práve táto štartovná čiara, laťka na začiatku našej životnej cesty je bodom, od ktorého sa vždy znova pomyselne odrážame, výchozí bod, s ktorým následne porovnávame celú svoju realitu. A to či nám je 15, 25 alebo 35. 

Naše korene zahŕňajú ako genetickú výbavu, tak vplyvy ranného prostredia, či generačné stereotypy. Nech sa už ocitneme na akomkoľvek mieste na svete, táto základná výbava ide s nami. Na základe nej, pak hodnotíme každý nový vjem a zážitok, kontakt, či skúsenosť. Samozrejme učenie je celoživotným procesom, a jediným obmedzením je naša myseľ. Čo ešte pripustíme, aby nás formovalo a do akej miery... Ak sme na základnej škole medzi všetkými prebytočnými informáciami pochytili, že to, o čo by primárne malo vzdelávacej inštitúcii ísť, je zapáliť v nás vášeň pre objavovanie zákonitostí fungovania sveta, tak sme týmto obdobím prepluli úspešne a ďalej môžme túto schopnosť zdokonaľovať a rozvíjať. 

5 predškolských + 8/9 rokov zákldného školstva + 4/5 stredoškolských rokov prípravy na život v tomto neustále sa meniacom svete. Je to dosť? Nie je nad to, než si to na vlastnej koži vyskúšať.

Ako sa tak pomaličky postupne nafukuje a rozširuje bublina môjho vnútorného sveta, poznávam, že nie všetko, čo som sa teoreticky naučila je skutočne v praxi potrebné. Množstvo prebytočných informácií jednoducho z hlavy nechám odísť, aby sa vytvoril priestor pre tie pre mňa podstatnejšie. A snažím sa otvoriť všetky zmysly a žiť skutočne naplno, hltať život plnými dúškami. Rozpomenúť sa na sny, ktoré do maturity dozrievali a odhodlať sa naplno si za nimi ísť. Áno, teraz je ten čas.

 

Aj ten môj bol. A som nesmierne šťastná, že som si svoju príležitosť nenechala utiecť. Na akomkoľvek mieste, kde som sa stretávala s novými ľuďmi, novými názormi, štýlom náhľadu na svet, či to už bolo u nás alebo v zahraničí, bolo len na otvorenosti mojej mysle, nakoľko ma daná rozmanitosť mohla obohatiť. Odsúdenie sa rodí ako produkt v našej mysli, malý obzor len umocňuje našu vnútornú potrebu okolie hodnotiť. Malý rozhľad potom následne vyústi do odsúdenia. Koľko je kultúr, toľko prístupov nazerania, toľko odlišných vstupných nastavení myslí...

Ak občas začujeme slovo "multikulturalizmus" väčšine stoja dupkom všetky chlpy, dívame sa na to totiž jen z jedného uhlu pohľadu. Toho, ktorý v nás evokuje strach, emóciu, ktorou sme najjednoduchšie ovládateľní. To, že väčšina migrantov nám nikdy neublíži, ba naopak, môžu skutočne prispieť k rozšíreniu našich obzorov, reálne málokto chce vidieť. Xenofóbne až rasistické názory sú naďalej súčasťou ľudského kultúrneho dedičstva a zrejmä ešte niekoľko dekád budú. Ovšem cestovanie nás presviedča, že mnohé z toho, čo si v svojich hlavách pestujeme ako kultúrne dedičstvo je zo širšieho uhlu pohľadu prežitok. 

 

Multikulturalizmus, inklúzia a integrácia, ako a čím nás môže tento prístup obohatiť? 

  1. v prvom rade tým, že si vobec pripustíme, že niečo, čo sa javí INAK ako to NAŠE, môže byť prípustné, vporiadku a dokonca nás môže obohatiť.
  2. nie všetko sa nám musí vyslovene páčiť, aby sme boli schopní to akceptovať ako koexistujúcu relevantnú realitu
  3. rešpekt, znamená tiež umožnenie odlišnej kultúre prejaviť sa v pre ňu prípustných možnostiach a medziach  

 

Korene nás učia vážiť si to naše, domáce. Krídla nás učia vážiť si to nové, iné, obohacujúce. Závisí len na stave našej mysli, ako sme schopní tieto výzvy prijímať a odpovedať na ne.